Nie je toho, čo napísať chcem, až tak veľa,
aby som došiel do vytúženého cieľa.
Len človek je vrcholom tvorstva
a v jeho tele duša čerstvá.
Vyjadriť čo cítim ozaj treba,
lebo deň čo deň myslím na Teba.
Ako si na chodbe stála tam,
do tejto chvíle si pamätám.
NIKDY NA TEBA NEZABUDNEM sa mi dušou šíri.
sú silné a pevné tieto pravdivé slová štyri.
Chcel som sa zbaviť srdca nepokoja,
tak sa stalo a zásluha je Tvoja.
Moja láska sa vôbec nezapiera
a vkladá city na kúsky papiera.
I keby prechodil som celý svet,
dievčaťa ako Ty už nikde niet.
Otočiť je potrebné ďalšiu stranu,
nechať veci života, nech sa stanú!
Toto sú však slabé slová,
srdce moje z citov snová.
Prečo sa človek láskou popáli?
Dostane od nej riadnu po tvári?
Prečo sa v okamihu všetko otočí?
A prečo slza žiaľu steká mi z očí?
Kto sa v noci zo sna budí,
nemá v srdci veľa ľudí,
lež jednu, tú pravú,
pre ktorú má správu.
Musím vravieť zas a zas
je to všetko len o nás.
Prečo som tak citlivý muž?
Neovládnem city viac už.
Padám na svoje kolená,
a ty si mi vždy vzdialená.
Si anjel, ktorému chýba perie,
no osud mi Ťa len stále berie.
Môžem mať mnohé iné krásavice,
TY však prevyšuješ tie státisíce.
Ako poďakovať, v hlave vŕta mi,
ako hladiť tvoju dušu prstami?
Po Tvojom boku stojí ON.
Zostávam bokom,celkom von.
Aj tak moja láska stále rastie,
dúfam v nádej, moje veľké šťastie.
Celý svet sa však nezrúti
keď ma zrazia drsné prúty.
Možno v Tebe klíčok drieme,
potrebuje kúsok zeme.
Počuť krásne tóny na klavíri,
srdce sa už jemne láskou hmýri.
Rád by som sa dúška napil,
vykričal všetko z plných síl.
No ja na to nemám práva,
moja láska len prehráva.
Povedz, tvoje city aké sú?
Čo už pre mňa nové prinesú?
Sedím ako na dýke,
moje sny sú veliké!
Keby sa však pohli tie ľady,
boli by sme obaja radi?
Nie je to len problém prostý,
to kvôli našej známosti.
Kde ja mám hľadať na všetko vinníka?
Prečo Tvoja osoba tak vyniká?
Preniesol by som Ti i hory!
Prečo ma tak tá láska morí?
Len vtedy moja láska získa,
keď chytí tvoju dušu zblízka.
Tenučká je aj môjho života niť,
ale oplatí sa mi pre Teba žiť.
Ja som v láske sebaistý,
preto duša píše listy.
Nie je mi do reči,
môj plač to dosvedčí.
Keď všetky možnosti srdca zlyhajú
vtedy ústa duše zas otvoria ju!
Nič mi viac nie je proti srsti,
láska zo všadiaľ domňa ústi.
Jedna otázka tu stojí,
kde môžem zostať v pokoji?
Rád by som sa objatím dotkol Tvojho tela,
chcel by som, aby tu láska bola viac zrelá.
Všetci ľudia sa raz zmenia,
no jestvujú vykúpenia!
Nad láskou dnes každý žasne,
s ňou uvidí každý jasne.
Kde je prekážka čo ju halí?
Nik predsa nie je dokonalý!
Od štrku sa oddelí hlina
a na zlé viac nik nespomína.
Na rozbúrenom mori rozlámu sa sťažne,
vtedy je dobré, keď sa vo tmách svetlo zažne.
Večer znie moja modlitba,
kedy mi Ťa Boh navždy dá?
Azda oddelení máme byť
a svoje životy ďalej žiť?
Ja chcem ísť za svojím cieľom,
nájsť svoju princeznu v bielom.
Je to ako v divadelnej dráme,
svojich osudov sa dotýkame.
Som na Teba hrdý,
to mi srdce tvrdí.
Vyzeráš veľmi nevinne.
Kde tvoje srdce spočinie?
Tvoja veľká presila,
tá ma celkom zmámila.
Nech viac moje srdce nepadá!
Aká je pre mňa Tvoja rada?
Prosím ostaň navždy veselá,
ja len aby si to vedela,
že ľúbi Teba srdce moje
aj keď už možno neskoro je!
Všetko myslím úprimne,
aj keď tu nie si pri mne.
Aj keď sme si ešte ďaleký,
Ty ostávaš pre mňa naveky!
Aj keď som cítil niekedy žiaľ,
ďakujem Bohu, že mi Ťa dal!
Teraz zaznie posledný tón
a zahrá ho mohutný zvon.
Poznám veĺmi dobre životné hodnoty
viem, že neexistuje nikto ako TY!
